Všetci snívame. Už od malička mnohí snívajú o tom, ako budú astronautom, hasičom, či prezidentkou. Tieto predstavy však nikdy neboli môj prípad. Nepamätám si, že by som niekedy mala takéto očakávania od života, no zlom nastal až neskôr.

Viem, že si život nedokážeme nikdy úplne naplánovať, ale môžeme sa o to pokúsiť. Občas nám do toho prídu nejaké nečakané udalosti, avšak netreba sa vzdávať a ísť si za svojom cieľom. Ja som si už takto pomaličky začala svoje sny, alebo skôr by som povedala, životné méty, plniť. Odkedy sme s Marekom začali tvoriť pár a vyzeralo to už na naozaj vážnu známosť, mala som podmienku, že ja sa chcem vydávať ako mladá a pekná, ha ha. Tento môj argument počulo veľa ľudí, niektorí ho prijali s nepochopením, iný s úsmevom na tvári, avšak ja som v tom mala jasno a myslela som to skutočne vážne. Tento prvý bod môjho zoznamu, si dovolím tvrdiť, že som úspešne zvládla a tak sme už druhý rok s Marekom označovaní ako manželia a pomaly začneme počítať aj druhú desaťročnicu nášho spoločného fungovania. Týmto si môžem odškrtnúť spomínaný prvý bod môjho „to do“ listu a pokračovať v snívaní ďalej.

Keď som sa predsa rozhodla pre stavebnú fakultu technickej univerzity u nás v Košiciach, začali sa mi otvárať možnosti a som vedela, čo bude nasledovať. Pokračovanie v snívaní a dovolím si tvrdiť, že prichádzal jeden naozaj obrovský, nadrozmerný sen, ktorý chcel aj veľkú dávku odvahy. Po niekoľkých mesiacoch na škole, som si v hlave vytvorila jednu podmienku, ktorú som sa rozhodla zhmotniť do reálnej podoby po úspešnom absolvovaní inžinierskeho štúdia. Nebolo to jednoduché a nie každý by si na to trúfol, no ja som o tom bola presvedčená. Veď predsa 6 rokov štúdia na našom odbore nepôjde navnivoč. Rozhodla som sa, že po ukončení výšky si postavím dom. Nijak som si túto moju podmienku nešpecifikovala kedy to konkrétne bude, no vedela som jedno. Celý si ho naprojektujem sama a nedám sa odradiť hlúpymi poznámky okolia.

 

Naši ma v tomto od začiatku podporovali a rovnako s tým súhlasil aj Marek. Nikto však nečakal, že sa to stane tak rýchlo. Už posledný rok na škole som pracovala na mojej predstave. Musím sa priznať, nebola to jednoduchá cesta a ja som si toho bola vedomá. Niekoľko rôznych návrhov, ktoré skončili v koši, niekoľko preplakaných nocí, kedy som nevedela, ako ďalej, hodiny konzultácii s vyučujúcimi v škole, či pomoc od starších kamarátov. To všetko, čo ma touto cestou sprevádzalo sa nedá ani popísať. Popri trápení sa nad projektom mojej diplomovej práce, ktorý obsahoval kompletné výkresy návrhu materskej školy s detailným prepracovaním technológie a prevádzky objektu so solárnym systémom a dlhodobou akumuláciou  (samozrejme nechýbala ani niekoľko desiatok strán dlhá textová časť diplomovky, ktorú má bežný študent bez tých našich technických výkresov), som doma bojovala aj s našim domov. Vedela som, že to nebude jednoduché, pretože projektovanie stavby v škole v porovnaní projektovania reálneho objektu (pre seba samého, ktorý sa má naozaj postaviť) je o niečom úplne inom, ale nevzdávala som sa a verila si. V tomto sa prejavila moja tvrdohlavá povaha a odhodlanie ukázať všetkým, ktorí ma podceňovali, ale hlavne teda aj sebe, že to dokážem.

Nasledovali dlhé mesiace kreslenia a následných vybavovačiek, ktoré ma neskutočne odrádzali pred touto dlhou cestou. Z prvotnej myšlienky o veľkom dvojpodlažnom dome a neskôr stal bungalov s obrovskými oknami a priestrannou dvojgarážou, ktorá musela byť súčasťou domu. Prechod z obývačky na veľkú spevnenú terasu bol samozrejmosťou a rozhodne nesmeli chýbať dve kúpeľne. Šatník bol jedným z mojich must have  podmienok, čo sa miestností v dome týka a hoci nebude nejaký obrovský, hlavné je, že aspoň bude, pretože nákupná maniačka sa vo mne nezaprie a moja domáca skriňa už praská vo švíkoch a nevie sa dočkať, kedy sa presťahuje. Ideálnym riešením v našom prípade bolo aj prepojenie kuchyne s obývačkou, pretože ja nutne potrebujem istú interakciu s okolitým svetom počas môjho varenia. Toto boli asi základné podmienky toho, ako sme chceli, aby náš dom vyzeral.