Stavba domu nie je žiadna sranda. To mi určite potvrdí nejeden z vás, ktorý tento proces absolvoval a ten, kto sa na to chystá, to rýchlo zistí. Okrem toho, že taká stavba stojí neskutočné peniaze, potrebujete rovnako obrovské množstvo času a nervov.

Aj ja som si najskôr predstavovala rýchly proces a už na začiatku výstavby som sa videla, ako o pár mesiacov sedím na terase, pijem čaj a užívam krásy nového domu, no stále tomu tak nie je a pomaly ubiehajú posledné týždne, ktoré ohraničia jeden rok od začatia výstavby.

Možno by sa človek, ktorý do toho až tak nevidí (ako ja, vyštudovaný projektant), nezapodieval všetkými technologickými postupmi a nekontroloval všetkých profesistov. Možno by sa na stavbe objavil iba sporadicky a všetko nechal spraviť firmu, no to by som nebola ja, keby som nechcela všetko vidieť, pri všetkom byť a na všetko sa pýtať. Veď je to predsa stavba, ktorá sa realizuje podľa môjho projektu a konkrétne priamo pre nás. Čo sa týka väčšiny profesistov, ktorí sú na stavbe potrební, to sme nechali na profesionálov. Hrubú stavbu postavila jedna firmy, technické zabezpečenie budovy druhá, elektrinu tretia, ale stále bolo zopár "úkonov", na ktoré nemusel byť človek vyučený, iba trocha zručný a dokázal by si ich spraviť sám tak, ako tomu bolo v našom prípade.

Ďalšia príležitosť, ktorá sa nám naskytla bolo zatepľovanie interiérovej garážovej steny. Opäť všetky plusy a mínusy prehodnotené, materiál nakúpený, tak hor sa do toho. Popravde táto činnosť sa mi už zdala o niečo náročnejšia, ale lepenie nám šlo od ruky, polystyrén krásne nadväzoval na seba a teda náročnosť nepotrebovala žiadne špeciálne školenie na zateplenie. Jednoduché, nenáročné a zvládol by to naozaj každý. Horšie však bolo to, čo nasledovalo. Nahodiť sieťku a lepidlo, to už nie je med lízať a keďže by nám omietka len tak na polystyréne nedržala a my sme sa už nechceli zdržiavať, vyskúšali sme sieťkovanie na vlastné triko. Nemuselo to byť dokonalé, krásne a úplne rovné, stačilo len, aby to bolo hotové a tak sme začali. Trvalo nám to tiež len niekoľko hodín, no bola to už riadna makačka. Namiešať vhodnú konzistenciu lepidla tak, aby nám neodpadla zo steny, ale ani nebola veľmi riedka kvôli sieťke, ktorá sa dávala medzi dve vrstvy a všetko previazala. Potom nasledovalo lezenie hore dole po rebríku, nahadzovanie lepidla, pritláčanie sieťky a opäť ďalšia vrstva lepidla. Ruky som si po celom dni skoro necítila, kolena ma boleli ako dôchodcu, no hladenie druhej vrstvy lepidla mi šlo pozoruhodne lepšie než Marekovi a dokonca ma aj bavilo, tak som sa na túto prácu podujala ja. 

Naša stavba stále nie je u konca a nás čaká ešte množstvo práce, ktoré sa chystáme robiť, ako inak, sami. Je to síce trocha náročnejšie, no ušetríme množstvo peňazí a keď budeme ležať v obývačke, môžeme spomínať na to, čo všetko prešlo našimi rukami a čo sme si spravili svojpomocne. Osobne si neviem predstaviť, že by sme takto postavili celý dom, keďže sme obaja normálne pracujúci aj počas korony, no to už si musí zvážiť každý sám, či mu ušetrené peniaze stoja za námahu a čas, ktorú musí do svojej stavby investovať.

Bonnet.ka